Nicola Bizzarri / Údený kokos
Záverečná prezentácia z rezidencie
18. 11. 2026 / 19.00
Šopa Gallery, Hlavná 40, Košice
Čo majú spoločné košický magistrát, samizdat a kultúrne stereotypy?
Projekt Údený kokos Nicolu Bizzarriho vychádza z umelcovho zásadného záujmu o to, ako môžu byť predmety a formy, s ktorými sa každodenne stretávame, nositeľmi ideologických či kultúrnych posolstiev a naratívov a ako možno tieto významy narúšať. Tvoria ho najmä repliky budovy Magistrátu mesta Košice vyrobené z údeného syra. Budova bola pôvodne sídlom krajských, okresných a mestských orgánov Komunistickej strany Slovenska (KSS). Je hmotným vyjadrením ideologizovanej a propagandistickej architektúry 70. a 80. rokov.
Umelec vo svojej tvorbe často vytvára objekty z netradičných materiálov a fascinujú ho postupy sériovej, remeselnej a priemyselnej výroby. Rozhodnutie vytvoriť objekt z údeného syra vychádza zo záujmu o výrobky, ktoré sa považujú za typické pre slovenskú kuchyňu a kuchyňu strednej a východnej Európy. Nájdeme tu množstvo syrov osobitých tvarov, údených aj neúdených, napríklad korbáčiky či oštiepky. Patria sem aj syry z miestnych súťaží, ktorých účastníci vytvárajú figúrky a výjavy s prevažne Idylickou vidieckou alebo náboženskou tematikou. Tento Nicolov záujem však nie je naivný ani čisto turistický. Naopak, vychádza z umelcovho kritického a skeptického pohľadu na všetko, čo sa považuje za „typické“ pre určitú domnelú „kultúru“ a čo sa následne v záujme konzumu zveličuje.
Počas rezidencie v Košiciach ho výrazne zaujal aj historicko-spoločenský fenomén samizdatu. Išlo o svojpomocne vydávanú a rozmnožovanú literatúru, ktorá kolovala v Československu a ďalších štátoch sovietskeho bloku od 60. rokov až do Nežnej revolúcie a zániku ZSSR. Samizdat bol podvratný, ak nie v zámeroch všetkých, ktorí sa na ňom podieľali, tak určite vo svojej praxi. Zahŕňal texty rôzneho druhu, od protirežimových politických spisov až po básnické diela.
Údený kokos preto možno interpretovať ako poctu horizontálnym a antiautoritárskym formám podvratnej komunikácie. Je to sériovo vyrábaný, jedlý a svojpomocne vytvorený produkt, ktorý nesie nejednoznačné a ironické posolstvo skepsy voči ustáleným kultúrnym a ideologickým formám.
Názov projektu evokuje predstavu horenia a premeny. Zároveň sa pohráva s významami, ktoré môže sloveso označujúce údenie či fajčenie nadobúdať v iných jazykoch. V niektorých z nich vyjadruje emócie, napríklad hnev (taliančina, francúzština) alebo frustráciu (nemčina), v americkej angličtine dokonca konflikt a získanie prevahy. Výraz „kokos“ je zasa ľudový novotvar odvodený od spojenia „komunistický kostol“. Takto hanlivo sa označovali sídla komunistickej strany, medzi ktoré patril aj košický magistrát.
Rezidenčný pobyt sa realizuje vďaka podpore a dlhoročnej spolupráci s kultúrnym centrom Schafhof – European Art Forum Upper Bavaria. Projekt podporilo aj Mesto Košice.