Roshni Kavate a Violeta Ortega Navarrete
topologies of resistance: altars of memory body place
Kurátorka výstavy: Monika Pádejová
Otvorenie výstavy: 20. 5. 2025 / 19.00 hod.
Trvanie výstavy: 21. 5. – 29. 5. 2025
Šopa Gallery, Hlavná 40, Košice
Otváracie hodiny:
STR – PIA / 15.00 – 18.00
SOB / 13.00 – 18.00
„Tkať znamená pamätať si. Jesť znamená vedieť. Postaviť oltár znamená vrátiť sa domov.“
Projekt topologies of resistance: altars of memory body place (prekl. topológie odolnosti: oltáre pamäte tela a miesta) zhmotňuje zmyslovú inštaláciu, formovanú pomalosťou, intimitou a transformáciou, ktorá vznikla počas dvojmesačného rezidenčného pobytu Roshni Kavate a Violety Ortegy Navarrete v Košiciach. Priesečníkom tvorby oboch umelkýň sa stal záujem o prácu s textilom ako médiom starostlivosti a návratu. Nie však návratu v nostalgickom zmysle slova, ale návratu ako aktu znovu spojenia alebo obnovovania pamäte a napojenie sa na ich pôvodné domorodé kmene Indie a Mexika, a teda vedomosti a znalosti predkov uchovávané v telách, v gestách alebo v štruktúre látky.
V tvorivom procese autoriek možno dlhodobo pozorovať pretrvávajúce prepojenie eko feministického myslenia, antropologickej citlivosti a rituálnej praxe. Tie však nevystupujú ako samostatné teoretické roviny, ale ako prežívané skúsenosti zakorenené v každodennosti, napr. práca s prírodnými materiálmi ako nositeľmi príbehov, vzťahov a cyklov, schopnosť vnímať súvislosti medzi individuálnou a kolektívnou skúsenosťou, taktiež rituál, ktorý sa stáva nástrojom nielen umeleckého výrazu, ale aj liečenia, spomínania a opätovného napojenia sa.
Zjednocujúcim symbolom sa stáva oltár, ktorý v sebe nesie viacero významov. Vychádzajúc z mexickej a indickej tradície môže byť chápaný ako duchovný a intímny priestor, premostenie medzi osobným a kolektívnym, viditeľným a neviditeľným. Na druhej strane môže plniť funkciu archívu skrze svoju telesnosť, pachy, zvuky, ticho či usporiadanie objektov, ktoré majú schopnosť uchovávať a obnovovať pamäť.
V prípade Roshni a Violety nie je oltár posvätný v tradičnom ponímaní, ale posväcuje všedné úkony ako tkanie, rozhovor, zber rastlín, spomínanie aj smútenie. Je to miesto, kde sa zhmotňujú emócie a kde prítomnosť diváka premieňa priestor na spoločný rituál. Oltár sa stáva oltárom aj vďaka našej prítomnosti.
Samotná inštalácia je koncipovaná ako viacúrovňový priestor, ktorý možno vnímať ako živý organizmus pozostávajúci práve z pamäte, tela a miesta. Pamäte, nie lineárnej, ale tkanej v cykloch, v rytme slov a práce rúk. Tela, ktoré sa skladá z gest, uzlov, dotykov a vôní. A napokon miesta, ktoré v sebe obsahuje priestor pre samotu aj komunitu, kontempláciu aj spoločne strávený čas. V nadväznosti na to, využívali autorky pri tvorbe regenerovanú vlnu a pigmenty z rastlín (púpava a žihľava) získaných z okolia Košíc a ďalšie , ako napríklad textilné stuhy maľované prírodnými pigmentami, vznikali počas spoločných stretnutí s miestnou komunitou. Vďaka tomu sa textílie stali archívom nielen miestnej krajiny, ale aj tela a pamäte každého účastníka. Stali sa jazykom, pamäťovou stopou, ale aj určitým symbolom odolnosti.
To ďalej rozvíja Roshni Kavate, ktorá vnáša do priestoru koncept nostalgického futurizmu — špekulatívnej optiky, ktorá prepája minulosť s budúcnosťou bez podriadenia sa lineárnemu času. Tkanie sa tak stáva aktom odporu, vytvárania a udržania priestoru pre to, čo je krehké, neisté a zároveň zásadné. V ich tvorbe nie je smútok konečným bodom, ale portálom. Starostlivosť nie je výsledkom, ale metodológiou.
Táto výstava je preto aj pozvánkou k spoločnému posedeniu, počúvaniu, spomínaniu, jednote. Nejde o návrat. Ide o rekonfiguráciu – novú topológiu pamäte, tela a miesta.
Monika Pádejová
VIOLETA ORTEGA NAVARRETE (MX) študovala hispánsku literatúru na Universidad Autónoma de México (UNAM) a textilný dizajn na škole dizajnu Instituto Nacional de Bellas Artes y Literatura (INBAL). Špecializovala sa na remeselné textilné techniky, ako sú tkanie tapisérií, gobelín, plstenie, vyšívanie, ploché tkanie a pletenie. Tieto tradične ženské médiá využíva na skúmanie vnútorných svetov, kontempláciu a sebapoznanie prostredníctvom aktu tkania a textilných experimentov. V roku 2020 spoluzaložila nezávislý priestor pre umelecké experimentovanie a kultúrnu spoluprácu Islera, ktorý sa nachádza v štvrti La Merced v Mexico City.
ROSHNI KAVATE (IN/US) je multidisciplinárna umelkyňa pochádzajúca z rodu juhoindických remeselných tkáčov so záujmom o pamäť, ekológiu a diasporu. Pôvodne bola vyškolená zdravotná sestra paliatívnej starostlivosti, čo sa výrazne odráža aj v jej umeleckej tvorbe. Aktuálne skúma témy smútku, príslušnosti a tela prostredníctvom textilného aj grafického média, ale aj video inštalácií a imerzívneho výskumu, pričom čerpá z technológií ústnej a gestickej pamäti predkov. Jej umelecká metodológia, ktorú nazýva „nostalgický futurizmus“, pretvára postkoloniálne naratívy prostredníctvom rozmarného a kontemplatívneho skúmania spolupatričnosti, starostlivosti a vytvárania živých archívov spochybňujúcich tradičné reprezentácie kultúrnej identity.
Roshni je tiež súčasťou kolektívu Mango and Okra v Barcelone, ktorý sa zaoberá radikálnym skúmaním a reimagináciou diasporických ciest prostredníctvom kulinárskeho rozprávania, dokumentovania zabudnutých skutočností a vytváraním postkoloniálnej budúcnosti. Ide o spoluprácu trojice umelkýň Agnes Essonti Luque, Lizette Nin a Roshni Kavate. Jej práce boli vystavené medzinárodne, napríklad v MACBA Cuina v Barcelone, Off Dakar Biennial, v Los Angeles alebo San Franciscu. Pracuje v ateliéroch Tangent Projects v Barcelone.
Rezidenčný program z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.