Katarína Poliačiková (SK)

Katarína Poliačková was born in 1982. Nowadays, she lives and works in Bratislava. Since 2010 until 2013 she was a graduant in the studio of prof. Daniel Fisher in department of Painting and other media at the Academy of Fine Arts. She participated in several group exhibitions both in Slovakia and abroads. Moreover, in year 2013 she exhibited individually at Jiri Svestka Gallery in Berlin and Open Source Gallery in New York. She got a special prize at ESSL AWARD CEE 2009 and in year 2011 she was a finalist of Cena Oskára Čepana (The Prize of Oskar Cepan). She took part on the residential stays in Prague, Budapest and in New York.

„Time and memory have always been the main concerns running through my work. Recently, the photographic image has become a theme for me which amalgamates both; the subject being explored through the medium. I am fascinated by the imperceptible and ungraspable which lingers beyond the photographic act.

I still don’t consider myself to be a photographer; rather than taking pictures, I aim to examine what photography is – as an analogy to the question of time and memory. I ask my questions through found photographs, photographic paper exposed to light or unforeseen accidents; all have equal value for me.“

Katarína spent September, October and November at residency in Rondo Studios in Graz, Austria. The residency was part of cooperation with Kultur Service Gesellschaft des Landes Steiermark (KSG).

____________________________________________________________________________________

Katarína Poliačiková sa narodila v roku 1982, žije a tvorí v Bratislave. V rokoch 2010 až 2013 bola doktorandkou v ateliéri Prof. Daniela Fischera na katedre Maľby a iných médií VŠVU. Zúčastnila sa na niekoľkých skupinových výstavách na Slovensku i v zahraničí, v roku 2013 vystavovala na samostatných výstavách v galérii Jiri Svestka Gallery v Berlíne a Open Source Gallery v New Yorku. Získala špeciálne ocenenie na ESSL AWARD CEE 2009 a v roku 2011 bola finalistkou Ceny Oskára Čepana. Absolvovala rezidenčné pobyty v Prahe, Budapešti a v New Yorku.

„Čas a pamäť boli v mojej tvorbe vždy stredobodom záujmu. V poslednom období skúmam médium fotografie ako tému, ktorá v sebe spája všetko, čo ma zaujíma. Fascinuje ma to neuchopiteľné, ktoré sa skrýva za aktom fotografovania a povrchom fotografie.

Nepovažujem sa za fotografa, skôr než robenie záberov pre mňa toto médium znamená analógiu k otázke času a pamäti. Pýtam sa prostredníctvom nájdených fotografií, cez fotografický papier vystavený slnku alebo nepredvídateľné náhody; ich hodnota je pre mňa rovnaká.“

Katarína strávila mesiace september, október a november na rezidencii v Rondo Studios v rakúskom Grazi. Rezidencia bola súčasťou spolupráce s Kultur Service Gesellschaft des Landes Steiermark (KSG).

Unfinished lines

Open Studio views, work in permanent progress

mixed media

As many of my previous artworks, “Unfinished lines” has evolved from found material connected with subjective memory and family history. Once again, I’m digging into the past in order to convey it and create a new context for what might have been lost.

The basis for “Unfinished lines” is a folder of drawings my grandmother had created during her high school studies in the 1930’s. These are about 30 pages of different clothes patterns, beautifully executed with incredible precision. It is a material beautiful on itself, and, foremost, because these designs had never been realized into real clothes.

My grandmother was obliged to quit the school after the second year, because of the family circumstances. These drawings and their unfulfilled potential have triggered my thoughts for a couple of years already and over the time provoked many questions. This material speaks to me and my desire is to examine it’s place nowadays, especially in the context of my artwork. There is a whole constellation of issues I aim to explore: about unrealized lives, carriers, dreams, projects lingering on the shelves.

As the first step, I decided to re-draw the clothes patterns in life size, thus literally continuing my grandmother’s work. I consider to sew and perhaps even wear these clothes; naturally this act would arouse new questions: about clothes that had never been “inhabited” – empty almost abstract objects – their obsolete shape, outdated fit – the fashion which would make me differentiate between “kitchen” and “leisure” dress – the measurements presented in the sketches versus the shape of my own body. The journey across two generations. Clothes themselves, our everyday “architecture” which slowly takes the shape of our bodies, while at the same time, we often strive to fit ourselves into them.

The memory which wears out. Through all these gestures I aim to open up a new space and provoke questions, rather than completing my grandmothers “project.”

_________________________________________________________________________________

Nedokončené línie

Zmiešané médiá

Tak ako mnoho mojich predchádzajúcich prác, Nedokončené línie vznikli z vecí, ktoré som našla, a ktoré sú spojené s osobnými spomienkami a rodinnou históriou. Opäť raz pátram v minulosti, aby som o nej dala vedieť, a vytváram nový kontext pre to, čo sa môže zdať už stratené. Základom pre Nedokončené línie sa stali dosky mojej starej mamy plné kresieb, ktoré vytvorila počas strednej školy v 30tych rokoch. Obsahujú asi 30 strán modelov oblečenia, nádherne vyhotovené s úžasnou precíznosťou. Tento materiál je krásny sám o sebe, no najmä pretože tieto  modely nikdy neboli zrealizované do skutočných šiat.

Stará mama však musela odísť zo strednej školy už po druhom ročníku z rodinných dôvodov. Kresby a ich nenaplnený potenciál mi vŕtal v hlave už niekoľko rokov a vyvolával mnohé otázky. Tento materiál ku mne prehovára a mojim prianím je objaviť jeho miesto dnes, najmä v kontexte mojej umeleckej práce.

Je tu celá kopa otázok, ktoré chcem preskúmať: o neuskutočnených životoch, kariérach, snoch, projektoch odložených v zásuvkách.

Ako prvý krok som sa rozhodla prekresliť modely šiat do životných veľkostí, doslova teda pokračovať v práci mojej starej mamy. Uvažujem, že tieto šaty zošijem, a skutočne ich aj budem nosiť. To, prirodzene, vyvolá nové otázky: o šatách, ktoré nikdy neboli „obývané“ – prázdne, takmer abstraktné objekty – ich zastaraný tvar, nemoderný strih – núti ma to rozlišovať medzi „kuchynským“ a „voľnočasovým“ oblečením – miery uvedené v nákresoch verzus  tvar môjho vlastného tela. Cesta skrz dve generácie. Oblečenie ako také, naša každodenná „architektúra“, ktorá dostáva tvar našich tiel, no zároveň sa stále snažíme dostať do nich.

Pamäť sa opotrebuje. A cez všetky tieto gestá sa snažím otvoriť nový priestor a skôr, ako dokončiť „projekt“ svojej starej mamy, vyvolávať otázky.